Tak a mám za sebou svoj prvý ultra trail mimo Slovenska.

Kde teda začať? S Peťom sme už dlho pokukovali po nejakom peknom behu v rozumnej vzdialenosti od Londýna (tak aby nám cestovanie nezabralo celý deň pred a deň po), aby mal rozumné parametre (ani úplná rovinka, ani vysokohorský terén) a aby štartovné nebolo vo výške polovice mojej výplaty. Oboch nás oslovil 46 míl dlhý beh s názvom Jurassic Quarter organizovaný združením Endurance life. Ako píšu na stránke, úloha je brutálne jednoduchá – prebehnúť od majáku Portland Bill popri pobreží až na východnú časť Jurassic Coast na Old Harry Rocks. Cca 74km s nastúpanými 1862m. Easy, nie?

Termín vyšiel na 19.5., kedy sa v Rumunsku konala aj Transylvania 100 s hojnou slovenskou účasťou. Chvíľu sme zvažovali aj tento ultra trail, ale na môj vkus tam bol príliš náročný terén. Ešte mám v živej pamäti zážitok z júnového výletu spred 2 rokov, kedy som sa neďaleko odtiaľ v polke júna brodila v miestami meter hlbokom snehu. Anglické pobrežie mi teda prišlo ako lepšia voľba.

Najlepšou možnosťou dopravy na miesto pretekov nám vyšlo požičanie auta. Konečne po vyše pol roku tu sme sa teda odhodlali vyskúšať šoférovanie po ľavej strane cesty. Aj napriek rezervácii auta v dostatočnom predstihu a vyplení všetkých potrebných formulárov cez internet nám požičanie auta trvalo 1 a pol hodiny. Chceli od nás všetko možné aj nemožné. Keďže sme nemali spiatočnú letenku naspäť na Slovensko, slovenskú adresu neakceptovali a žiadali 2 doklady preukazujúce adresu v Londýne. Našťastie sa Peťovi podarilo vygenerovať PDFká nejakých účtov za vodu a elektrinu. Fajn, už to vyzeralo že máme všetko. Už len zaplatiť depozit. Debetná karta, ktorou sme platili rezerváciu auta nestačí. Musí to byť kreditka. Peťo teda vyberá jedinú kreditku, ktorú pri sebe má – slovenskú. Po letmom pohľade na ňu chlapík len krúti hlavou. Visa Electron vraj nemôže byť kreditka. Čo teda znamená nápis Credit na karte? Presviedčame ho, ale aj systém mu kartu zobrazuje ako debetnú. Kým mu nedáme kreditku, auto si nemôžeme požičať. Bezradne vymýšľame, čo ďalej. Druhú kreditku má Peťo doma, ja nemám žiadnu. Nakoniec sa Peťovi podarilo vygenerovať výpis z kreditky v slovenčine, ktorý po preložení zopár výrazov konečne akceptujú. Ešte vybavuje posledné formality, keď do požičovne vstúpi známa tvár. Človek, ktorého som od strednej školy 10 rokov nevidela. Aký je ten svet malý.

Po ceste stíhame Decathlon tesne pred záverečnou. Narýchlo kupujem návleky na ruky. Súčasťou povinnej výbavy je totiž 1. vrstva s dlhým rukávom, ktorú mi je jasné, že pri predpovedi 20°C budem iba nosiť v batohu. Tak nech zaberá čo najmenej miesta. Záložné termo tričko teda môžem nechať doma. Na miesto ubytovania v Swanage prichádzame okolo pol 11 večer. Balíme si prakticky iba povinnú výbavu: batoh, nádoby na vodu, návleky na ruky, bunda, mobil, peniaze, termo fólia, obväz, náplaste na otlaky, pokrývka hlavy, píšťalka a vlastné jedlo.

Budík máme na 4:00. Keďže sme ubytovaní v oblasti cieľa a obaja bežíme, využili sme možnosť dopravy na štart autobusom. Menšou nevýhodou je, že miesto odchodu autobusu je uprostred ničoho, asi 10 km od mesta. Ale logistiku pre ľudí s autom majú vyriešenú celkom dobre. Bezplatné parkovanie a shuttle taxi z cieľa k autu. No a pre tých bez auta poskytujú rannú 10km rozcvičku.

Počas cesty autobusom dostávame štartovné balíčky. Ostatní majú prezentáciu pred brífingom, ktorý sa koná zopár km od štartu. Po brífingu znovu nasadáme do busu a nechávame sa odviezť na štart k majáku na konci polostrova Portland. Tam stíhame akurát tak odovzdať drop bag, navštíviť sociálne zariadenie, spraviť si selfie pred štartom, krátko sa rozcvičiť a už nás zvolávajú, že o 3 minúty to vypukne. Hromadne odpočítame posledných 10 sekúnd a bežíme.

Začiatok je veľmi príjemný, trávnatý, ideálny na behanie. Nechcem sa ale nechať strhnúť davom a rýchlymi štafetármi, aby som to neprepálila. Držím sa teda niekde v druhej polovici a len tak voľne si poklusávam. O chvíľu ale nasledujú mierne technickejšie zbehy, ktoré by som si aj rada pobehla, ale ostávam blokovaná v hadíku na čele s bojazlivými štafetovými slečnami, ktoré opatrne pomaly zostupujú a nechcú nikoho pustiť pred seba. Zrazu prichádza dlhšia rovinka a slečny dajú taký šprint, že mi úplne zmiznú z dohľadu. Nemá význam sa za nimi naháňať. V stúpaní som pomalá, veď na Londýnskych rovinkách nemám kde trénovať. Slečny dobieham v ďalšom klesaní, a takto si to zopakujeme asi 3-krát na prvých vlnitých cca 8km. Potom prichádza prvá občerstvovačka a nekonečná skoro 12 km rovina cez prístav, mesto, pobrežnú promenádu až na prvú kontrolu na 20. km. Na tomto úseku by sa dal zabehnúť celkom rýchly polmaratón. Uvedomujem si ale, že čím viac roviniek na začiatku, tým viac prevýšenia nás čaká na zvyšných vyše 50km (na prvých 20 km sme dokopy nastúpali 370m). Šetrím teda sily a nijak extra sa neponáhľam.

Za kontrolou začínajú vlnky a pekné výhľady na to, čo už máme za sebou. Spomaľujem do kopca, pobehnem dole kopcom a užívam si krátke úseky pod stromami. Okolo mňa sa to riadne preriedilo a väčšinu času idem sama. Keď niekoho stretnem, prehodíme klasické: “Hey! How are you doing?” “Not bad, thanks, how are you?” “Not bad.” Do jedného kopca ma predbieha starší pán vo farebných šortkách s papagájmi. Ten je trošku zhovorčivejší, pochvaľuje si pekné počasie.

Na ďalšej občerstvovačke nám námatkovo kontrolujú povinnú výbavu. Mňa sa pýtajú na vlastné zásoby jedla. No a pre nás rozmaznaných zo slovenských “obžerstvovačiek” trošku priblížim, ako vyzerajú občerstvovačky na tomto podujatí. Majú tam čistú vodu, gumené cukríky a na niektorých aj čajové keksíky a chipsy. Cukríky majú poukladané na kôpkach po 4-5ks a chlapík predo mnou si chce zobrať 2 kôpky. Hneď ho upozorňujú, že každý má nárok len na 1 kôpku za občerstvovačku. To isté sa opakuje aj keď si chce zobrať 2. keksík. Ja si ale neberiem, tak mu prenechávam svoj prídel. Po tomto zážitku si opatrne beriem len zopár lupienkov chipsov na doplnenie soli. Nikto ma nenapomína, že som si zobrala viac ako 1ks, ale aj tak radšej vyberám vlastné zásoby a som šťastná za nápad nabaliť si mini sáčočky slaných mandlí a arašidov.

Okolo 27. km sa vlnky začnú meniť na slušné stúpania a moja priemerka sa dosť výrazne znižuje. Nevadí, dobehnem dole kopcom. Iba žeby nie. Po prudkých stúpaniach nasledujú ešte prudšie klesania, ktoré si veľmi bežať netrúfam. Pred tým najstrmším míňam skupinu chalanov, ktorí skúšajú, či nie je lepšie zošmyknúť sa dole po zadku.

Slnko nám už začína poriadne pripekať a blížim sa ku krásnym plážam plným ľudí. Chvíľu zaváham, či sa na to celé nevykašľať a neísť sa radšej vyvaliť na pláž, osviežiť v mori. Svedomie ma ale hryzie za nedokončenú Lazovku spred mesiaca. Ďalšie DNF nechcem a tak zapózujem eventovému fotografovi na fotogenickom mieste so skalným útvarom v pozadí a pridávam sa k davu ľudí stúpajúcemu smerom na parkovisko nad plážami.

Podľa vzdialenosti by som už mala byť niekde pri 2. kontrole a tak sa rozhliadam, po parkovisku, či ju tam niekde neuvidím. Nič nevidím, idem ďalej. Pre istotu ale zavolám Peťovi. Aspoň zistím, ako ďaleko mi už utiekol. Je predo mnou asi 7 km a hovorí, že kontrola bola dole ešte kúsok nad plážou. Otáčam sa a bežím asi 100m naspäť. Potom mi ale bližie popíše miesto a pochopím, že myslel až ďalšiu pláž. Po pár desiatkach metrov sa svah zvažuje a ja dole zbadám vlajočky Endurance life. Cestou ku kontrole sa predieram davmi výletníkov. Niektorí nesú nafukovačky, no najviac ma pobavil pán tlačiaci hore schodmi kočík, v ktorom má čivavu.

Na tejto kontrole na 34.km chcú znovu ukázať povinnú výbavu. Vtom ale organizátor napomenie zmätených dobrovoľníkov, že si majú všímať štartovné čísla a kontrolovať iba štafety. Idem si teda zobrať drop bag, z ktorého vyberám dodatočné zásoby jedla a pokračujem ďalej. Na konci úseku idúceho po pláži vysýpam kamienky z topánok, keď si uvedomím, že som si pri chaose s kontrolou výbavy zabudla doplniť vodu. Odhadujem, že mám niečo vyše pol litra. Nechce sa mi vracať 2km a tak dúfam, že to zvládnem. Trasu ale nemám dostatočne naštudovanú a neuvedomujem si, že mám pred sebou práve najťažší úsek. 10 km po najbližšiu občerstvovačku s nastúpanými asi 550m.

Celý úsek ide cez vojenskú oblasť, kde je upozornenie, že sa treba stále držať iba vo vyznačenom koridore. Od mora nás zahaľuje hmla. Na jednej strane je fajn, že na mňa nehreje slnko. Teplo je ale stále a na 41.km si nechávam posledný glg vody v zálohe, keby bolo najhoršie. Do kopca idem len tak z nohy na nohu, nevládzem. Dala by som si niečo sladké na doplnenie energie, ale bojím sa, že z toho budem ešte viac smädná. Píšem Peťovi, ako ďaleko to ešte mám na ďalšiu občerstvovačku. Vraj ešte 5 km. V jednom kopci míňam chalana, ktorý sedí na zemi a nevyzerá veľmi dobre. Pýtam sa, či je OK, či netreba zavolať pomoc. Vraj sa mu točí hlava, ale skúsi si oddýchnuť. Pýtam sa, či má dosť vody. Ako keby som mu s tým vedela pomôcť. Naštastie on bol múdrejší a má jej viac ako ja. Nechávam ho teda tam. Veď za mnou je ešte dosť ľudí, aj turistov, tak snáď mu niekto pomôže, ak by bolo zle. I keď by som si najradšej tiež sadla a oddýchla, musím ísť ďalej. Začínam si uvedomovať, že týmto tempom môžem mať problém vôbec stihnúť časové limity na posledných 2 občerstvovačkách. Aj napriek tomu sa ale nenechám strhnúť 2 pánmi, ktorí poznajú snáď každú skratku a idem poctivo po vynačenej trase.

Konečne vychádzame z vojenskej oblasti a prichádzam na občerstvovačku. Tam sa chvíľku zdržím, napíjem, najem, doplním camel back aj 2 fľašky vodou. Hmla ustupuje, terén sa mierne zvoľňuje a mňa slnko prekvapivo dobíja energiou. Asi 2km pred ďalšou kontrolou sa obzriem a všimnem si, že tí dvaja skratkári zase vybočili z trasy. Sú ďaleko aby som na nich kričala. Zrazu sa nám stretnú pohľady, zamávam. Oni si ale pokračujú svoje. Tak im treba, minú kontrolu. Ja z kontroly odchádzam 30 minút pred limitom. Nič moc, ale aspoň som to dala.

Na záverečných 20 km naberám druhý dych. Na poslednú občerstvovačku 10km pred cieľom prichádzam s úsmevom hodinu pred limitom. Voláme si s Peťom, ten je už v cieli a ide pre auto. Ja zbieham do Swanage, trošku pobehnem aj na dlhej mestskej promenáde. Potom nasleduje piesková pláž s prekážkami v podobe vlnolamov. Piesok sa mi naberá do topánok, ale už sa mi ho nechce vysýpať. Veď už len vyšlapem posledný kopček a zbehnem dole do cieľa. Na vrchole kopca sa rozbieham a… o topánku sa mi zachýtáva konár malinčia, ktorý ma posiela k zemi. Bolesť mi vystrelí do krížov a ramena, až sa mi zahmlí pred očami. Chvíľku si posedím na zemi a kontrolujem, či je všetko na svojom mieste. Je. Vstávam a už len kráčam. Zrazu zbadám tabuľku “1 mile to the finish”. Endorfíny prekrývajú bolesť a ja sa znovu rozbieham. Už až do cieľa.

Odtiaľ si treba dať ešte asi míľovú prechádzku do dedinky Studland. Tam už ale idem kľudne, s úsmevom a finisherskou medailou na krku za čakajúcim Peťkom.

No a ešte na záver ukážka toho, ako vyzerá “diplom” s výsledným časom.